Neviem, či som niekedy čítala silnejšiu knihu. Je hrozné, ako ľahko a rýchlo sa čítala. Ľahko v tom zmysle, že jazyk je jednoduchý a štýl rozprávania pútavý a ženie sa dopredu, pritom to, čo čítate, by bolo treba tráviť dlhý čas. Čítala som to na etapy, sčasti lebo práca, sčasti preto, že je tam priveľa utrpenia na jeden či tri záťahy. Chce to pauzu, všetko to predýchať. To utrpenie nie je fiktívne, je reálne, neprikrášlené a smutné je, že je nezmyselné. A keď sa zamyslíme, tak vieme, že v tejto sekunde sa niečo také niekde práve deje.

"Strach! Nehanbím sa za ten strach. Strach je ľudskejší ako smelosť. To som pochopil. Bojíš sa a ľutuješ, aspoň samého seba... Obzeráš sa dookola, začínaš si všímať život... Všetko zostane nažive, no ty zanikneš. ... Ľudia už lietajú aj do vesmíru, ale zabíjajú sa presne tak, ako sa zabíjali pred tisíckami rokov. Guľkou, nožom, kameňom..."

Asi najťažšie sa čítajú príbehy matiek, ktoré často stratili v Afganistane svoje jediné dieťa a často sa nedozvedeli ako, a či v rakve, ktorú potom dostali, bol vôbec ich syn alebo nejaká jeho časť.
A špeciálnu kategóriu tvoria príbehy žien, ktoré sa z toho či onoho dôvodu rozhodli, alebo boli prinútené, ísť do Afganistanu.

"Upokojoval nás, aby sme sa len preboha nezačali snažiť o to, ako ho odtiaľ vytrhnúť. Neostrieľané chlapčatá. Skoro deti. Hádzali ich do ohňa, no oni to brali ako česť. Tak sme ich vychovali."

Je to hrozná kniha, lebo vojna, strata a utrpenie nie sú romantické, ale je esenciálne ľudská a úprimná. Až tak úprimná, že sa príbeh knihy neskončil jej publikovaním, ale pokračoval na súdoch, Alexijevič preklínali aj oslavovali. Listom, článkom a zápisom zo súdov sa venuje posledných asi 70 strán. Aj tam je mnoho podnetných myšlienok. Myslím si, že sa k Zinkovým chlapcom ešte niekedy vrátim.

"-To je kto?
-Romain Rolland, francúzsky spisovateľ, súdruh plukovník.
-Okamžite toho Francúza odstrániť! Nemáme dosť svojich hrdinov či čo?
-Súdruh plukovník...
-Poklusom na sklad a vrátiť sa s Karlom Marxom.
-Ale veď to je Nemec!
-Mlčať! Dva dni basy!"

Pred Svetlanou Alexijevič mám obrovský rešpekt a som rada, že som mala možnosť ju vidieť rozprávať v Bratislave na Stredoeurópskom fóre a nechať si od nej podpísať knihu.
A ďakujem vydavatelstvo_absynt, že túto neskutočne dôležitú knihu vydali. ( )